gru

Tak dnešný môj článok, možno úvaha, vychádza z posledných skúseností v škole. Áno, každý sem tam narazíme na blbca, proste to patrí k životu. Či je to kolega, v mojom prípade spolužiak alebo nadriadený, u mňa profesor. Ale o profesoroch hovoriť nejdem. Skôr o tých spolužiakoch. Totiž príbeh je taký, že máme istý predmet, nebudem menovať, ak by si náhodou niekto z týchto "blbcov" hodil názov predmetu do vyhľadávača, a na tomto predmete sme rozdelení a pôsobíme ako podnik. Všetko od manažérov, cez učtárne, marketing... Teda tomu budem hovoriť podnik. Ja som riaditeľom. Nezvolil som sa sám, zvolila ma profesorka, za aktivitu, a za schopnosť najlepšie pracovať s pc a komunikovať anglicky. Tak som túto úlohu poňal zodpovedne, robil som oveľa viac ako ostatní, teda, aby som bol presný, ja spolu so spolužiakom sme robili viac ako ostatní, pričom ostatným kolegom spolužiakom práca len ubúdala. Bez zbytočných rečí sme vytvorili pre náš podnik prezentáciu, vytvorili sme webovú stránku, spísali spoločenskú zmluvu, zapojili sme sa do výroby katalógu atď. Čiže v konečnom dôsledku sme robili oveľa viac ako zvyšok nášho podniku. Keď som sa rozprával s jednou kamarátkou, o rok staršou, a rozprával som jej, ako je to u nás, len krútila hlavou. U nich je to tak, že riaditeľ nič nerobí, je neschopný a profesorka ho má plné zuby. "Ty si aktivista, to sa neoplatí, robiť za druhých". Ja som tomu prílišnú pozornosť nevenoval. No postupom času začalo asi niektorým ľudom vadiť, že nie sú oni riaditeľom a že chvála za vykonaná prácu pripadla mne. Závisť je síce nepríjemná vec, ale myslím, že toto skôr vystihuje porekadlo (ak to porekadlo je) Za dobrotu na žobrotu. Vždy, keď bolo treba, bol som k dispozícii, pomohol som, vykonal som prácu aj za nich. A teraz im to začína vadiť. Asi som toho fakt robil veľa. Sú síce ľudia, ktorí si moju prácu vážia a sú mi vďační, ale títo dotyční to zbadajú, až keď bude neskoro. A neskoro už je, pretože si budem plniť zásadne svoje úlohy a nebudem robiť nič také, do čoho sa má zapojiť celý podnik. A potom ma budú mať ešte menej radi:-) A aké z toho vyplýva ponaučenie? Jednoduché, netreba byť aktivistom, pretože vždy sa nájdu ľudia, ktorí Vašu prácu nedokážu oceniť a budete im tŕňom v oku. Ale mne to deň, ani náladu nepokazilo. Takže pekný deň všetkým:o)